Životné dilemy I.

Autor: Ingrid Kosová | 30.4.2012 o 15:06 | (upravené 30.4.2012 o 17:52) Karma článku: 7,40 | Prečítané:  617x

Sama seba sa niekedy pýtam, či práca, ktorú robím má význam. Pred pár rokmi, v čase, keď som pôsobila na Technickej univerzite vo Zvolene ako interná doktorandka som vôbec netušila, že raz budem aktívna v oblasti rómskej problematiky. Pri pohľade späť sa sama sebe javím ako úplne iný človek. Práca nenáročná na čas, nízke požiadavky od školiteľa    ( teda aspoň také, ktoré ma nijak zvlášť nezaťažovali, dostatok času na rodinu či priateľov ). Dnes je to však  ďaleká minulosť.

 

Kapitola prvá - zmŕtvychvstanie

Keď som v roku 2007 začala pracovať na úrade splnomocnenkyne vlády SR pre rómske komunity, takmer tri mesiace som pracovala do neskorej noci. Terminológia doktorky prierezových ekonomík bola nad míle vzdialená od terminológie sociálnej oblasti. Pripomienkovanie materiálov bez odborných poznatkov v téme ma natoľko zaťažovalo, že som takmer pol roka bola neustále v horúčkach a permanentne podchladená. To, čo však bolo na tejto práci najťažšie, bola nutnosť vyrovnať sa psychicky s pocitom bezradnosti a depresiami pri pohľade na chudobu v niektorých osadách. Dennodenne nás média zasypávajú obrázkami a reportážami z rómskych osád, až máte pocit, že inteligentný Róm či Rómka ani neexistuje. Avšak reálna skúsenosť a pohľad na špinavé, mrznúce deti a strhané ženy s prázdnymi a apatickými výrazmi tváre sú  autopsia, ktorá vám zmení pohľad na celú problematiku a ak máte aspoň trochu empatie, otrasie vašou existenciou a celým vašim ja. Prinútilo ma to prvý krát v živote zamýšľať sa nad zmyslom života seba samej, nad svojím poslaním a povrchnosťou života, ktorý som dovtedy viedla. Čo môžem urobiť, aby som týmto ľuďom pomohla? Je fakt, že som sa ocitla v tejto situácii osudom? Znamená niečo skutočnosť, že ja sama som sa narodila ako Rómka? Bez ohľadu na tieto úvahy som vedela, že som témou a s ňou súvisiacou diskrimináciou, s ktorou som sa deň čo deň konfrontovala, hlboko zasiahnutá a že môj život už nikdy nebude taký ako predtým. Ľudské práva sa pre mňa stali dôležitou premennou v živote a nie len „blábolom" o ktorom sa bezducho učíme v škole bez zmyslu a precítenia. Od tej chvíle som začala s absolvovaním rôznych ľudsko-právnych tréningov, často víkendových a moja trojročná dcéra zostávala stále častejšie s mojim manželom. Verila som v to, že muž, ktorý ma miluje chápe moje dilemy a podporí ma v každej situácii.

Kapitola druhá - partnerská dezilúzia

Nuž, výčitky nedali na seba dlho čakať, pretože ako inak, ja nie som správna žena...veď mám dieťa a domáce povinnosti! Je to naozaj moja povinnosť? Nemáme sa na výchove podieľať rovnomerne? Naozaj som iba ja povinná variť, žehliť, upratovať? Naozaj som zlá matka, pretože sa chcem realizovať a zvyšovať svoju odbornosť? Ako skončím, keď sa  prispôsobím želaniu niekoho iného? Akú hodnotu budem mať sama pred sebou? Vždy som cítila, že hierarchia moci mužského pohlavia v našej spoločnosti je fenoménom, s ktorým sa nedokážem zmieriť a nikdy nedopustím, aby som bola závislá akokoľvek na partnerovi...

A tak sa i téma domácnosti a moje vlastné dieťa stalo záťažou. O to väčšou, keď sa o pár mesiacov narodil i môj syn. Ak sa totiž viera v rovnocenný vzťah, rovnomerný podiel na domácich prácach a výchove detí stáva v živote ženy presvedčením, znenazdajky sa premení na mimoriadnu záťaž, ktorá ovplyvňuje nielen súkromný, ale aj pracovný život. Obraz ženy jemnej oddanej a milujúcej sa nespája s prebdenými nocami nad prácou, vyžadovaním domácich prác od muža, či pracovnými víkendmi. Koľkým z vás sa milé žienky v snahe o rovnocenný vzťah rozpadlo partnerstvo? Koľko z vás v snahe o zachovanie manželstva ustúpilo a vzdalo sa vlastnej kariéry? Koľko mužov je postavených pred takúto dilemu?

Ja nemienim obetovať svoje sny. Snáď to môj manžel pochopí...a snáď to bude i rešpektovať...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.

DOMOV

Najviac mladých Slovákov podporuje podľa štúdie extrémistov

S nenávisťou na webe sa stretáva 84 percent.


Už ste čítali?