Životné dilemy II.

Autor: Ingrid Kosová | 30.4.2012 o 16:27 | (upravené 30.4.2012 o 17:20) Karma článku: 13,89 | Prečítané:  754x

Kapitola tretia - pracovná dezilúzia.  S obdobím, keď sa pre necelými štyrmi rokmi narodil môj syn, sa spája i začiatok novej éry a nadmerného pracovného vyťaženia, nakoľko dva dni po pôrode som otvárala svoju vlastnú Súkromnú základnú umeleckú školu a Súkromné centrum voľného času Quo vadis, zamerané na deti z málopodnetného prostredia.

Vie si niekto predstaviť, čo znamená zabiehať novú „firmu" a zároveň sa starať o bábätko? Keby som si to vedela dopredu predstaviť, nikdy by som ani len nezačala! Stala sa zo mňa účtovníčka, mzdárka, plánovačka, permanentne unavená a s rozhádzanými hormónmi, nervózna a uplakaná, na pokraji nervového zrútenia. Zobúdzala som sa v noci na kojenie a s notebookom na nohách, pretože som pracovala do neskorej noci. Slnil sa mi sen, mala som školu, kde som mohla vzdelávať rómske deti, ale zrazu som narazila na problémy, ktoré som neočakávala. Rodičia neochotní vzdelávať svoje deti s rómskymi - podotýkam čistými a slušnými rodinami, učitelia, neochotní a neschopní vzdelávať rómske deti.

Ja integrovaná a pogádžovaná Rómka z centra mesta som sa veľmi rýchlo zobudila z ilúzií o interkultúrnom dialógu. Naivná. Občas sa tak cítim stále. Stále totiž verím, že medzi nami je mnoho ľudí, ktorí myslia a cítia ako ja.

Kapitola štvrtá - nové méty

V rámci implementácie jedného z projektov o segregácii rómskych detí som zablúdila na jednu zo základných škôl a veľmi rýchlo som pochopila, že tradičný spôsob vyučovania, alebo to, čo som mala možnosť vidieť smerom k rómskym deťom je hanba nášho systému. Tradičné školstvo bez štipky úcty k žiakovi a frustrovaní učitelia a učiteľky spojené s nazeraním na Rómča ako na cudzí a nežiaduci element v triede nie je cestou k zvyšovaniu vzdelanostnej úrovne a už vôbec nie cestou k tomu, aby deti ( akékoľvek ) radi chodili do školy. A tak  - aby som toho nemala málo som si zmyslela, že ak chcem „niečo" zmeniť, musím po prvé začať od materskej školy a po druhé takým spôsobom, ktorý bude deti motivovať a budú v škole šťastné. Hneď ako som si prečítala o Marii Montessori a po prvých kurzoch, ktoré som o jej pedagogike absolvovala som vedela, že toto je správna cesta. A tak začal ďalší kolotoč. K dvom deťom a dvom školským zariadeniam sa pridali kurzy, pedagogické minimum a založenie Materskej školy Montessori. Bez peňazí, bez podpory, bez partnerov. Dcéra začala chodiť do školy a manžel odišiel do Afganistanu. Na pol roka. Myslela som, že keď zvládnem toto, zvládnem všetko. To som ale netušila, že nikto, absolútne nikto neocení moju snahu, že tí, ktorí by mali byť zainteresovaní a nápomocní ma začnú brať ako konkurenciu, že budem musieť sama prevziať finančnú zodpovednosť a z vlastných peňazí dotovať naše  školské zariadenia, pretože nikto neakceptuje fakt, že pracujeme s rodinami, ktoré strádajú. Sme súkromná škola a teda nemáme nárok na 100% normatívu. Nikoho nezaujíma, že naši rodičia nemajú na cestovné, že ak chceme, aby deti navštevovali krúžky, musíme im kupovať stravu ( ktorú nemáme zadarmo). A ešte sa našli aj dobráci, ktorí na nás poslali udanie na Inšpektorát školstva, že nemáme kvalifikovaných učiteľov. Teraz sa pri tej spomienke smejem, ale vtedy ma naozaj nejaký anonym  vyviedol z rovnováhy. Ľudská zloba nemá hraníc. V konečnom dôsledku mi aj táto rana pomohla pochopiť, že v našom systéme nejde o žiaka, ale len o byrokraciu, dochádzku, výchovné plány a štatistiky. Existenčné problémy nezaujímajú nikoho. Veď všetci ich máme. Nehovoriac o tom, že sa musíme popasovať aj s negatívnymi postojmi verejnosti a niektorých pseudorodičov, podľa ktorých sa len obohacujeme na úkor chudoby, ktorá nás aj tak nezaujíma.

Kapitola piata - Vyhorenie

Pracovala som 16 hodín denne, bez víkendov a voľného času. Takmer každý týždeň som cestovala do Bratislavy v snahe ovplyvniť „mocných" a zákonodarcov. Beh na dlhé trate, bez efektívnych výsledkov. Som unavená, zničená, vyhorená, neustále v strese. Načo? Už strácam zmysel svojej práce. Uvedomujem si, že boj s predsudkami nie je o piatich rokoch, ale o piatich generáciách. Uvedomujem si, že zabúdam na svoje vlastné deti v snahe zachrániť cudzie. Uvedomujem si, že verejná mienka nie je naklonená na efektívne a odborné riešenie problémov Rómov. Uvedomujem si, že predsudky a stereotypy sú príliš konzistentné a hlboko zakorenené a že je príliš málo príkladov dobrej praxe, aby som dokázala zmeniť názory a postoje. Uvedomujem si, že práca s Rómami nekončí pri ich deťoch, ale začína pri rómskych ženách. Uvedomujem si, že téma vzdelávania sa nutne musí rozšíriť o témy rodovej rovnosti a sociálnej oblasti. Zvládnem to ešte?

Cítim sa sama. Nežiadam o pomoc. Možno len o pocit, že moja snaha nie je márna. Že moja práca nie je nezmyselná. Že moju námahu niekto ocení. Hľadám len stratený zmysel svojho života.

A možno som sa len potrebovala vykecať.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.

DOMOV

Najviac mladých Slovákov podporuje podľa štúdie extrémistov

S nenávisťou na webe sa stretáva 84 percent.


Už ste čítali?