Odišla som včas.

Autor: Ingrid Kosová | 24.1.2014 o 20:04 | (upravené 25.1.2014 o 22:12) Karma článku: 13,82 | Prečítané:  3047x

Keď som pred pár rokmi prvý krát počula o násilí páchanom na ženách, netušila som, že je to v našej spoločnosti taká bežná a frekventovaná „záležitosť." Myslela som, že násilní sú len muži psychicky chorí, pod vplyvom alkoholu, alebo jednoducho agresívni. Nikdy by ma nenapadlo, že za násilie sú zodpovedné rodové stereotypy. Keby mi to niekto nepovedal..... Dnes mi je už jasné, že svoju dcéru nebudem viesť k poslušnosti a posluhovaniu mužom a svojho syna zahriaknem pri prvom prejave podceňovania žien. Má 5 rokov, ale už aj on „vie", že „plačú len baby", odmieta sa hrať „babské" hry (aj keď ich samozrejme definovať nevie) a čo je najhoršie, tvrdil že „varia a upratujú len ženy". Ani som sa nečudovala, keď staršej sestre povedal „mlč, ty si len dievča!" Väčšinou si tieto reči nevšímame, veď sú to len deti, ktoré to len „niekde" počuli a nerozumejú tomu... ale málokto si uvedomí, že potom v dospelosti sa už ako muži chovajú rovnako - k svojim ženám... Veď prečo nie, keď už od malička ich nikto za ich slová nehanil? A toto sú dôsledky.

archív Romskeho mediálneho centraarchív Romskeho mediálneho centraKristína Magdolénová

Zuzana - mladá rómska žena  je vekom skôr dievča, ale jej oči sú v porovnaní s jej rovesníčkami omnoho smutnejšie. Aj ona sa stretla s násilím. A spomienok sa hneď tak rýchlo nezbaví. Tu je jej spoveď. V poradí už druhá.

Zuzana 22 rokov

Pre Rómov má rodina veľký význam. Manželský zväzok, „úradne" potvrdený Rómovia poväčšine neuznávajú. Ale, ak žije chlapec s dievčaťom intímnym životom a chlapec má vážny záujem o dievča, taký pár si dáva sľub vernosti (zasnubujú sa) a žijú ako partneri. V rómskej rodine sú úlohy jej členov presne stanovené. Hlavou rodiny je otec. Starosť o zabezpečenie jedla má matka. Žena je zodpovedná za chod domácnosti, vybavuje administratívne záležitosti na sociálnych úradoch. Jej hlavné poslanie však spočíva vo výchove detí. Postavenie v rodine má žena iba ak je matka. Ak žena nežije s partnerom v harmonickom manželstve a muž ju fyzicky napáda, nikde sa nesťažuje a berie túto situáciu ako normálnu. Veď jej ublížil jej manžel, s ktorým má deti a tak to asi v rodinnom živote podľa nej má byť. Nevie, že má právo rozhodovať o tom, či má mať jedno, dve a viac detí. Vo viacerých prípadoch si ani nemôže vybrať partnera, pretože jej ho vyberie rodina. Mladé ženy, predovšetkým v osadách, po skončení povinnej školskej dochádzky často nepokračujú v príprave na povolanie. Rýchlo vstupujú do partnerských vzťahov a v skorom, v nedospelom veku sa stávajú matkami. Vzhľadom na nízku odbornú a vzdelanostnú prípravu patria do početnej skupiny nezamestnaných, s horšou pozíciou uplatnenia na trhu práce. Mnohokrát ani nemajú záujem o zamestnanie, pretože sú nevzdelané a starostlivosť o rodinu je pre nich vlastne povolaním. Vo viacerých prípadoch veľkú rolu zohrávajú tradície, keď partner ani nedovolí, aby jeho žena išla pracovať. Žena v osade nepozná, na čo má právo. Poslušne trpí, ak ju muž bije, alebo ju podvádza, pretože tak bola  vychovávaná svojou matkou. Ak by sa aj rozhodla vzoprieť, nemá kam odísť, pretože celá rodina žije v osade.

Volám sa Zuzana a mám 22 rokov. Mám krásneho trojročného synčeka. Mala som krásnych sedemnásť rokov, keď som začala s kamarátkami obehávať všetky bary, diskotéky a zábavy, aké v našom meste boli. Nikdy som nehľadala nejakého chlapca a ani som si nemienila s nikým užiť len tak na jednu noc. V tom sa zjavil on. Boli sme spolu asi pol roka a odhodlala som sa s ním milovať. Čo čert nechcel, v osemnástich som ostala tehotná. Moji rodičia skoro skolabovali. Jeho však boli šťastní a bolo im jedno, že pôjdem maturovať a len nedávno som mala osemnásť. Nešla som na potrat. Milujem deti a v podstate som sa tešila, aj keď som vedela, že to bude ťažké - učiť sa na maturity a starať sa o dieťa. Ale myslela som si, že to zvládnem, veď som mala priateľa, ktorý mi kupoval, čo som chcela a robil mi jesť do postele. Bola som asi v piatom mesiaci tehotenstva, keď začal strašne žiarliť. Nechápala som ho, veď kto by žiarlil na tehotnú? Postupne ma začal obviňovať z rôznych hlúpostí: „..na koho sa pozeráš?! S kým sa rozprávaš?! Komu voláš?!.." Neskôr, asi tak v šiestom mesiaci tehotenstva som dostala prvú facku. O chvíľu na to ma začal aj škrtiť a kopať. Vyvolal hádku s mojou mamou a začala mu vadiť moja rodina. Ale bola som zaľúbená a stále som dúfala, že ho to prejde. Myslela som si, že keď uvidí naše dieťatko, všetko sa zmení. Nestalo sa.  Po narodení nášho synčeka som stratila ilúzie aj o tom, že z neho bude dobrý otec. Nikdy Dávidka nekúpal a ani neprebaľoval. Nikdy mu neobliekol ani len pyžamo. Ani jesť mu nikdy neurobil. Začal veľa piť a celé noci som so synom na rukách stála pri okne a čakala, že kedy príde domov z krčmy v strachu, čo ma zase čaká. So synom na rukách ma snáď neudrie-hovorila som si. Často ho však nezastavilo ani to.

Nie raz sa stalo, že ma vláčil po zemi v kuchyni a kopal na zemi, alebo hodil do mňa popolník. Bil ma päsťami po hlave a po tvári. Mala som monokle a krvácala som po celom tele. Na druhý deň mi nosil kvety a ospravedlňoval sa. A potom stál pri mne a hovoril mi, kde si mám dať koľko make-upu, aby mi to nebolo vidieť. Rany na tvári sa  mi podarilo zakryť, ale tie v mojom vnútri nie. O dva dni sa nočné vyčíňanie opakovalo opäť. Čím viac som sa bránila, tým viac boli jeho útoky brutálnejšie. Keď zakázal mojej rodine chodiť do bytu a dokonca vídavať ich vlastného vnuka, vedela som, že je len otázkou času, kedy ma zabije. V jeho rodine som podporu nenašla. Jeho matka vedela, že ma bije, ale len poznamenala: „To ho prejde....". Zrejme to vedela zo svojich vlastných skúseností, ale ja som už na to nevládala čakať. Vedela som, že je čas odísť. Kým išiel do obchodu, zbalila som syna a zavolala otcovi a na políciu. Zastihol nás práve keď som vychádzala z bytu. Chvíľu som sa zmietala v takom hroznom strachu, že nebyť prítomnosti polície, určite sa vrátim späť do bytu.  Bol taký zúrivý, že neváhal vyhrážať sa môjmu otcovi a nadávať mu najhoršími nadávkami. Vďaka radám polície som ho udala za domáce násilie a týranie. Požiadala som o zverenie syna do mojej opatery. Konečne po troch rokoch týrania som to s ním ukončila. Mám 22 rokov a za sebou viac ako mnoho iných. Modriny už nemávam, ale srdce mám zlomené navždy.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.

DOMOV

Najviac mladých Slovákov podporuje podľa štúdie extrémistov

S nenávisťou na webe sa stretáva 84 percent.


Už ste čítali?