reklama

Vidieť je viac ako počuť

Vonku bola zima ako na Sibíri, keď mi v jedno ráno zavolala moja dobrá priateľka a prosila ma o pomoc. Že vraj návšteva zo škandinávskej krajiny by rada navštívila nejakú rómsku rodinu. Priznám sa, neznášam tieto „ponuky“, ktoré  v preklade znamenajú – chceme si nafotiť ich chudobu a bordel. Len si to predstavte. Každé ráno vstávate s pocitom, že nech robíte, čo robíte, tej potuchliny z plesnivých stien sa nezbavíte a pustite si niekoho do bytu, čo vás bude fotiť ako opicu.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (5)

V tomto prípade som však súhlasila, veď aj ona mi neraz pomohla a napokon dôverujem jej úsudku – šlo o dobrú vec. A tak v ďalší deň, keď bola opäť zima ako na Sibíri som čakala na ich príchod. Zazvonil telefón a priateľka mi hovorí. „Inak zabudla som ti povedať, že musím vziať aj svoju štvorročnú dcérku, nemám ju kde nechať. Čo keby si zobrala aj ty svoju?“ Už vás vidím krútiť hlavami a hovoriť si, že nie sme normálne...ísť do rómskeho geta s malými deťmi!

Áno presne tak, zobrala som aj ja tú svoju osemročnú. Zaujímalo ma, ako s dievčaťom, ktoré má takmer všetko, zamáva chudoba. Vedela som však aj to, že prvý krát z blízka uvidí ľudí, kvôli ktorým jej niektoré deti nadávajú do „cigánky“. Budem k vám úprimná. Chcela som, aby pochopila. Bála som sa totiž, že sa jej skôr či neskôr stane to, čo mne. V detstve som vinila týchto ľudí za to, že iní mi kvôli nim ubližujú. Nenávidela som ich. Veľmi dlho mi trvalo, kým som pochopila, že ľudia z geta sú len obete a vinní sú tí, ktorí Vám cielene ubližujú. A tomu som sa chcela u svojej dcéry vyhnúť.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Bolo tesne pred obedom, keď sa 5 žien vo veku od štyroch do „nad tridsať“ dovalilo k polorozpadnutej bytovke s prepadnutou strechou. Pri vstupe do zapáchajúceho vchodu som si všimla, ako moja dcéra prvý krát pokrčila nos a prekvapená zostala stáť pred pootvorenými dvermi, ktoré by ste sa márne snažili zatvoriť. V strede dverí bola diera a moja dcéra sa spýtavo na mňa pozrela. Pokrčila som len plecami a bez slova naznačila, aby vstúpila dnu.

Vošli sme do malej kuchyne jednoizbového bytu s rozmermi 42m2, kde bolo snáď 40 °C. Vítalo nás ďalšie maličké dievčatko nadšené, že bude mať nové kamarátky. V snahe o neformálny rozhovor som cítila rozpaky našej hostiteľky, ktorá nervózne pobiehala po kuchyni a neustále sa ospravedlňovala za neporiadok, za spiaceho manžela, za počarbané steny, za smrad z varenia... Moja dcéra stála pri okne v hrubej bunde, s nosom do nej zastrčeným a s doširoka otvorenými očami. Okrem pozdravu sa nezmohla na slovo, ale snažila sa byť zdvorilá. Kamarátkina dcérka sa však už vyzúvala z čižiem a so slovami „ je tu strašne horúco“ sa vyvliekala z overalu. Pred našimi očami sa zrazu objavili dve polonahé, takmer rovnako staré dievčatká, ktoré veselo spolu džavotali a držali sa za ruky. Jedna tmavá, druhá blond, nádherne bezprostredné a ešte bez predsudkov. „A kde má dievčatko svoju izbičku?“ Spýtalo sa svojej mamy to blonďavé. „No vieš, ona svoju izbičku nemá.“ V očiach malého 4-orročného dieťaťa sa zračilo nesmierne nepochopenie. „Prečo? A kde sa teraz budeme hrať?“ – spýtala sa sklamaná. Došlo nám, aké nezrozumiteľné môžu byť pre mnohých z nás veci, ktoré vnímame ako prirodzené.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Po odchode moja dcéra dlho neprehovorila. Nechcela som sa nič pýtať. Chápala som, že túto novú skúsenosť musí spracovať. Pamätám sa na svoj prvý deň. Keď som vošla do vchodu, bolo horúco, Zápach sa mi vrýval do nozdier a dvíhal mi žalúdok. Nechápala som to. Nerozumela som, ako môžu takto žiť, ako sa dá na toto zvyknúť. Našťastie v zime to s tou potuchlinou nie je až také hrozné. A dnes už viem, že zvyknúť sa dá na horšie veci, ako len na smrad v chodbe. Keď sa vám veci javia ako bezvýchodiskové, zostáva Vám už len zmieriť sa so situáciou. Nakoniec si ani nestihnete uvedomiť, do akej hroznej pasivity ste sa dostali. Strata sebaúcty nevyhnutne vedie k apatii a prevráteniu morálnych hodnôt tak, aby ste dokázali žiť sami so sebou.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Po príchode domov sa moja dcéra konečne vyjadrila. To, čo mi povedala, sa mi navždy vrylo do pamäte. Ako nádherne a jednoducho sa dajú povedať tak hlboké slová. „ Vieš mami, toto by sa malo učiť v škole. Toto by mali na vlastné oči vidieť moji nóbl spolužiaci. Prestali by sa vysmievať za sukne, čo sa netočia, alebo sa hádať kvôli hlúpostiam. Kto chudobu zblízka nevidel, nemôže ju pochopiť. Len hovoriť o nej nestačí. Už nikdy nedovolím, aby ubližovali druhým, len preto, že sú chudobní. Ani pani učiteľka nemala pravdu. Povedala, že tí ľudia si za to môžu sami. Ale to malé dievčatko predsa nemôže za to, kde sa narodilo! Tak veľmi som šťastná, že si moja maminka.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A ja som šťastná, že som ju vtedy so sebou zobrala. Viem, že pochopila.

Ingrid Kosová

Ingrid Kosová

Bloger 
  • Počet článkov:  52
  •  | 
  • Páči sa:  66x

Poslankyňa NRSR, manažérka, učiteľka Montessori, feministka, členka predsedníctva Progresívneho Slovenska. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu